Saṃyutta Nikāya 12

2. Āhāravagga

12. Moḷiya­phaggu­na­sutta

Sāvatthiyaṃ viharati. “Cattārome, bhikkhave, āhārā bhūtānaṃ vā sattānaṃ ṭhitiyā sambhavesīnaṃ vā anuggahāya. Katame cattāro? Kabaḷīkāro āhāro—oḷāriko vā sukhumo vā, phasso dutiyo, manosañcetanā tatiyā, viññāṇaṃ catutthaṃ. Ime kho, bhikkhave, cattāro āhārā bhūtānaṃ vā sattānaṃ ṭhitiyā sambhavesīnaṃ vā anuggahāyā”ti.

Evaṃ vutte, āyasmā moḷiyaphagguno bhagavantaṃ etadavoca: “ko nu kho, bhante, viññāṇāhāraṃ āhāretī”ti? “No kallo pañho”ti bhagavā avoca: “‘āhāretī’ti ahaṃ na vadāmi. ‘Āhāretī’ti cāhaṃ vadeyyaṃ, tatrassa kallo pañho: ‘ko nu kho, bhante, āhāretī’ti? Evañcāhaṃ na vadāmi. Evaṃ maṃ avadantaṃ yo evaṃ puccheyya: ‘kissa nu kho, bhante, viññāṇāhāro’ti, esa kallo pañho. Tatra kallaṃ veyyākaraṇaṃ: ‘viññāṇāhāro āyatiṃ punabbha­vā­bhi­nib­bat­tiyā paccayo, tasmiṃ bhūte sati saḷāyatanaṃ, saḷāya­tana­pac­cayā phasso’”ti.

“Ko nu kho, bhante, phusatī”ti? “No kallo pañho”ti bhagavā avoca: “‘phusatī’ti ahaṃ na vadāmi. ‘Phusatī’ti cāhaṃ vadeyyaṃ, tatrassa kallo pañho: ‘ko nu kho, bhante, phusatī’ti? Evañcāhaṃ na vadāmi. Evaṃ maṃ avadantaṃ yo evaṃ puccheyya: ‘kiṃpaccayā nu kho, bhante, phasso’ti, esa kallo pañho. Tatra kallaṃ veyyākaraṇaṃ: ‘saḷāya­tana­pac­cayā phasso, phassapaccayā vedanā’”ti.

“Ko nu kho, bhante, vedayatī”ti? “No kallo pañho”ti bhagavā avoca: “‘vedayatī’ti ahaṃ na vadāmi. ‘Vedayatī’ti cāhaṃ vadeyyaṃ, tatrassa kallo pañho: ‘ko nu kho, bhante, vedayatī’ti? Evañcāhaṃ na vadāmi. Evaṃ maṃ avadantaṃ yo evaṃ puccheyya: ‘kiṃpaccayā nu kho, bhante, vedanā’ti, esa kallo pañho. Tatra kallaṃ veyyākaraṇaṃ: ‘phassapaccayā vedanā, vedanāpaccayā taṇhā’”ti.

“Ko nu kho, bhante, tasatī”ti? “No kallo pañho”ti bhagavā avoca: “‘tasatī’ti ahaṃ na vadāmi. ‘Tasatī’ti cāhaṃ vadeyyaṃ, tatrassa kallo pañho: ‘ko nu kho, bhante, tasatī’ti? Evañcāhaṃ na vadāmi. Evaṃ maṃ avadantaṃ yo evaṃ puccheyya: ‘kiṃpaccayā nu kho, bhante, taṇhā’ti, esa kallo pañho. Tatra kallaṃ veyyākaraṇaṃ: ‘vedanāpaccayā taṇhā, taṇhāpaccayā upādānan’”ti.

“Ko nu kho, bhante, upādiyatī”ti? “No kallo pañho”ti bhagavā avoca: “‘upādiyatī’ti ahaṃ na vadāmi. ‘Upādiyatī’ti cāhaṃ vadeyyaṃ, tatrassa kallo pañho: ‘ko nu kho, bhante, upādiyatī’ti? Evañcāhaṃ na vadāmi. Evaṃ maṃ avadantaṃ yo evaṃ puccheyya: ‘kiṃpaccayā nu kho, bhante, upādānan’ti, esa kallo pañho. Tatra kallaṃ veyyākaraṇaṃ: ‘taṇhāpaccayā upādānaṃ; upādānapaccayā bhavo’ti … pe … evametassa kevalassa duk­khak­khan­dhassa samudayo hoti.

Channaṃ tveva, phagguna, phas­sāyata­nā­naṃ asesa­virāga­nirodhā phassanirodho; phassanirodhā vedanānirodho; vedanānirodhā taṇhānirodho; taṇhānirodhā upādānanirodho; upādānanirodhā bhavanirodho; bhavanirodhā jātinirodho; jātinirodhā jarāmaraṇaṃ soka­pari­deva­duk­kha­do­manas­supāyāsā nirujjhanti. Evametassa kevalassa duk­khak­khan­dhassa nirodho hotī”ti.

Dutiyaṃ.